Rozhodnutie

Sny. Túžby. Plány. A krutá realita. Poznáte ten pocit, keď sedíte v kancelárii, cez okno k vám svieti slnko, vonku je krásny letný deň.Chceli by ste byť niekde inde. Možno hocikde inde, len nie v práci. Na Instagrame či Facebooku sa zjaví príspevok vášho známeho, ktorý si užíva dovolenku v sedle svojej motorky. Pozriete sa na kalendár na stole. Ešte 6 týždňov. Ešte dlhých 6 týždňov do vašej dovolenky. Dlhých a pomalých 42 dní.

  Môžete to zmeniť? Určite. Nejde o to, aký život žijete teraz, či ste zavretý v kancelárii, či vo fabrike za pásom, ide o to, čo urobíte zo zvyškom svojho života. Ako ho chcete prežiť? Chcete spomínať na pracovné úspechy, či na ľudí, ktorých ste stretli, zážitky, ktoré ste prežili na svojich cestách.

  Nikdy nebudeme na žiadnu zmenu dosť dobre pripravení. Jednoducho sa to nedá. Treba sa rozhodnúť a skočiť do toho rovnými nohami. Len tak sa môžme učiť, môžme sa prispôsobiť novým okolnostiam a za nejaký čas, pri pohľade späť si zrazu uvedomíme, že sa všetko zmenilo a my ani nevieme ako a kedy. Prišlo to akosi samo. Tak ako sme sa naučili chodiť. Padali sme, vstávali, lozili, vstávali a znovu padali a to všetko stále dookola. Pády boleli. Udierali sme sa. Ale aj tak sme utreli slzy a znovu sme to skúšali. Nik z nás neriešil, či sme na to pripravení, či už máme dosť silné nohy, či udržíme rovnováhu, proste sme túžili urobiť zmenu, posunúť sa ďalej, naučiť sa niečo nové. Niekde som čítal, že nám to priemerne trvá 3 000 hodín. 3 000 hodín sme venovali tomu, aby sme sa naučili chodiť. Po tých 3 000 hodinách sa už nikto z nás nevracia k tomu, aké to bolo ťažké a bolestivé. Od tej chvíle berieme chodenie ako samozrejmosť po celý zvyšok nášho života. Dostali sme sa do fázy nevedomej kompetencie. Viete ako prebieha proces učenia? Je úplne jedno o čo ide: šport, hra hudobný nástroj,  manažérske schopnosti, jazda na motorke…

1.fáza – nevedomá neschopnosť (nevedomá nekompetencia)

  Nevieme, že niečo nevieme. Taká milosrdná nevedomosť, keď ešte nevieme, že niečo nevieme, tak nám ani nemôže vadiť, že to nevieme. Vezmime si ako príklad jazdu na bicykli. AK by sme bicykel nepoznali, netrápilo by nás, že nevieme jazdiť. Netrápilo nás to ani keď sme ho poznali, veď to nemôže byť ťažké, decká sa preháňajú na bicykloch denne. Proste brnkačka.

2.fáza – vedomá neschopnosť (vedomá nekompetencia)

  Sadli sme na bicykel a nedokázali zdvihnúť nohy zo zeme bez toho, aby sme nespadli. Pochopili sme, že nevieme jazdiť na bicykli. Už vieme, že to nevieme. Máme v génoch túžbu učiť sa, takže väčšinu z nás prvé neúspechy neodradia a začali sme získavať skúsenosti, začali sme sa učiť niečo nové. Prešli sme do tretej fázy.

3.fáza – vedomá schopnosť (vedomá kompetencia)

  Už vieme jazdiť. Musíme síce dávať pozor na všetky tie značky okolo cesty, ešte stále sa musíme sústrediť na rovnováhu, ale už nepadáme. Pri mnohých veciach nám to stačí. V podstate už zvládame činnosť, ktorú sme sa naučili. Ale to nestačí. Aspoň by to nemalo stačiť.

4.fáza – nevedomá schopnosť (nevedomá kompetencia)

  To si ako urobil, ako si dokázal zísť ten kopec, prejsť na zadnom kolese celú ulicu, skákať na zadnom kolese, alebo robiť bláznivé dych vyrážajúce kúsky? Odpoveď? Ja ani neviem, musíš to mať v rukách, v oku. Už ani nerozmýšľame, prečo a ako veci robíme. Neuvedomujeme si aké zložité je urobiť krok, koľko svalov pri tom musíme zapojiť. Zvládli sme to, dosiahli sme poslednú fázu. Ani nevieme, že sme v niečom dobrí, pripadá nám to jednoduché a úplne automatické.

  Ak sa zamyslíte, tento proces prebieha vo všetkom v našom živote. V novej práci, v manželstve, v rodičovstve…. Myslím si však, že vekom sme spohodlneli. Radšej, ako by sme si mali týmto procesom osvojovania zručnosti dobrovoľne prejsť, radšej zostávame pri tom čo poznáme, neradi opúšťame svoju zónu pohodlia. S takýmto prístupom by sme sa nikdy nenaučili chodiť, nie to ešte behať, či skákať. Pritom je to tak vzrušujúce. Nemyslím samotný proces, aj keď určitým spôsobom je tiež vzrušujúci. Môže to byť nepríjemné, bolí to, je to nepohodlné. Ale ten pocit, keď sa dostaneme do poslednej fázy… Len si skúste spomenúť, kedy ste to naposledy zažili.. Keď ste napríklad hrali na gitare novú pesničku, oči na texte s akordmi a prsty samé behali po strunách a ukladali sa do potrebných akordov.

   Prečo som tak obšírne opisoval proces učenia? Lebo sa týka každej jednej oblasti nášho života. A každé rozhodnutie je pre nás ťažké, je to výzva. Myslím si, že keby sme si spomenuli aká to bola zábava, ľahšie by sa nám robili zmeny a skúšali nové veci. Ja som sa rozhodol. Nemám síce predstavu akú motorku si kúpim, ale o to nejde. Ide o to, že som sa rozhodol. V marci si zaobstarám motorku a vyrážam na prvú cestu. B3 TOUR 2019. Začiatok prvého, ale veľmi dlhého dobrodružstva.

Je na každom z nás, či zostaneme v zóne pohodlia poznaného a overeného, alebo urobíme rozhodnutie, ktoré naplní náš život.