B3 TOUR 2019 – aké to bolo.

by | Feb 12, 2020 | Uncategorized | 0 comments

Ako som sa k tejto ceste dostal som už písal vo svojich predchádzajúcich článkoch. Preto len v krátkosti. V decembri 2018 som sa trochu okľukou, cez Liverpool dostal do Prahy, kde som sa zamestnal. Bez koruny, ale rozhodnutý niečo so svojim životom urobiť. Vedel som čo, no nevedel som ako. Už predtým som dospel k rozhodnutiu, že chcem cestovať. A to dokonca na motorke. Brnkačka. Žiadne úspory, býval som u sestry v izbe so synovcom, nemal som motorku, žiadne ssenosti….

Ale takéto drobnosti ma predsa nemôžu zastaviť. Vo februári 2019 som od šéfa vydrankal “zálohu“ a kúpil si na narodeniny svoju prvú motorku v živote. Rád by som podotkol, že som bol v práci trochu viac ako 2 mesiace. Asi nie je veľa šéfov, ktorý by také niečo urobili. Takže som mal motorku a nápad, že precestujem kus Európy a popri tom vytvorím vytrvalostný rekord v single tripe. Nakúpil som od ruky nejaké to moto oblečenie a začal plánovať cestu. 

 Potom to už išlo rýchlo. Podarilo sa mi získať GPS lokátor od firmy GPS Dozor, aby som mal svoju cestu riadne zdokumentovanú. V predajni Yamaha Prešov firmy Petro a spol sa mi podarilo vybaviť letné oblečenie ako sponzorský dar.

Dokonca som sa dostal aj do Rádia Anténa Rock, kde so mnou moderátorka Mary urobila rozhovor a aj pár vstupov z cesty.

  Aké boli prvé reakcie? Moja rodina je na moje šialené nápady už zvyknutá, ale okolie a široká verejnosť, tak to už bola iná káva.

 „ Si sa musel zblázniť, veď nemáš nič najazdené, to nemôžeš dať.“ To nebola pravda, pred cestou som už mal najazdených takmer 3 000 km.        „Nemáš skúsenosti, niekde sa vysekáš a bude. Začni pekne pomaly okolo komína…“ Viete mi niekto vysvetliť, aký je rozdiel, keď začínate okolo komína, alebo keď sa vyberiete niekam ďalej? To sú iné kilometre? Iné cesty?

„Nie si zvyknutý, prídeš o zadok a bude po paráde“.

 

  30.6.2019 ráno som vyrazil na cestu. Šlo to hladko, Praha – Bratislava ako po masle, v kľudne  a s prehľadom do Rádia Anténa Rock, kde ma na 12-tu čakala Mary, aby so mnou urobila rozhovor. No, hladko ako hladko. Na tachometri som mal 283 km a motorka zrazu prestala fungovať. „ To predsa nemôže byť pravda“, veď každý tvrdil, že moja Honda, teda model je nezničiteľný a benzínu musím mať ešte aspoň na 100 km. Ale pohľad do nádrže my presvedčivo dokazoval, že sa mýlim. Tak som si zanadával, a pár km pred Blavou som položil prilbu na cestu a začal stopovať. Po chvíli sa pri mne zastavilo auto a v ňom manželský pár. „Problém?“ Opýtal sa chlapík za volantom. Tu musím poďakovať Danielovi Knoškovi, ktorý patril k tým, čo sa nad tým nepozastavil. Napísal mi: „Všetko čo potrebuješ je chuť, peniaze a čas. Potom môžeš precestovať hocičo.“ A ešte jedna dôležitá rada od neho, ktorou som sa celých 36 dní riadil: „Rob ČASTÉ krátke prestávky.“  Ešte raz ti ďakujem, robil som prestávky aj každých 45 minút a vďaka tomu som dokázal byť na ceste 14-17 hodín denne úplne bez problému.

„Ani nie, len tá moja diablica mi vypila všetok benzín o 100 km skôr, ako mala.“

„Ja benzín nemám, máš kanister?“

Mal som všetko, náradie, 2x náhradné motooblečenie, náhradnú prilbu …., ale kanister som nemal.

„A peniaze, tie máš?“

„OK, hodím ťa na pumpu a zaveziem späť.“

Po ceste na pumpu vyšlo najavo, že je motorkár. „Musíš rátať aj s váhou a odporom batožiny,“ vysvetľoval. 

Zastavil, preskočil som zvodidlá a šiel nakŕmiť diablicu. Do rádia som prišiel presne načas a k batožine, ktorá mala odhadom asi 20 kg mi pribudla 5 litrová bandaska benzínu, na ktorú mi mama ušila praktickú taštičku. 

Tak a teraz som už pripravený naozaj na všetko. 

 Ako málo toho človek vie o tom, čo ho čaká a neminie.

U sestry som si užil večer, domácu stravu a ráno som sa ešte zastavil u rodičov, kde som prišiel na to, že GPS lokátor nezaznamenáva moju polohu. Po niekoľkých telefonátoch sme prišli na to, že karta nemá aktivovaný roaming. Po nastavení som už mohol vyraziť za hranice všedných dní. Prešiel som až na samý východ Slovenska, odtiaľ kúsok cez Maďarsko a šup do Rumunska. Cieľ Transfagaraš a Transalpina, no a v podstate čo najviac z Karpát.    

V noci som to vzdal a na lúke si rozložil spacák, bolo mi ľúto neísť tie zákruty cez deň a prísť o ten parádny pohľad. Ráno ma privítali psy voľne pobehujúce okolo mňa. Zbalil som caky paky a už som trielil na Transalpinu. V ten istý deň som stihol aj Transfagaraš.

 Pre motorkára je to zážitok, aj keď na svojej ceste som našiel miesta, ktoré sa týmto dvom vyrovnali, ale chápem, hlavným dôvodom obľúbenosti je vzdialenosť. Prešiel som popod Drakulov hrad a potom sa veci začali komplikovať.  Keď som bol v rádiu, Mary sa ma pýtala, ako som pripravený na stretnutie s medveďom. Jediné čo som vedel bolo, že by mal človek behať dole kopcom. Ale čo má kurňa urobiť, keď mu vojde na cestu? Tak ďaleko moje teoretické znalosti prežitia v divočine nesiahali. Skrátim to. Motorka skončila v priekope hore kolesami, polámané spätné, plasty, štít…

Oproti idúci Rumun zastavil auto pri medveďovi a skúšal ho klaksónom vyplašiť. Nefungovalo to. Rukami mi ukazoval, aby som nastúpil k nemu do auta. „Si sa musel zblázniť“ , kričím mu spoza motorky, „tam ma teda nedostaneš.“ Medveď si nás oboch skúmavo premeriaval a po dlhej chvíli trochu znudene a s pohŕdavým výrazom na papuli v pokoji odišiel. A to som noc predtým spal pod holým nebom. Postavili sme motorku na kolesá, naštartoval som a za jazdy uvažoval, ako moja cesta bude pokračovať. Za 3 dni som toho zažil pomerne dosť. Nejasne som si uvedomoval, že toho zažijem trochu viac, ako len vozenie sa na motorke a získavanie jazdeckých skúseností.

 V Moldavsku by niekto mal upraviť mapy, alebo aspoň napísať poznámku, že cesty len určujú smer a nie sú na jazdenie. Teda cesty je príliš honosný názov pre niečo, čo pred dávnymi desaťročiami možno bola pozemná komunikácia. Aj keď je pravda, že občasné kúsky asfaltu ktoré oddeľovali od seba diery dávali tušiť, že tu niekedy naozaj cesta bola.

 

Našťastie som sa za tých pár dní niečo naučil. Je jedno, čo sa vám stane a kde sa vám to stane. Všade sú ľudia, ktorý vám v núdzi pomôžu.

                                           

Len tak, pretože je to proste správne. Zažil som mračná mušiek, ktoré mi urobili na prilbe doslova vrstvu, cez ktorú som nič nevidel. Búrku, kde som doslova plával po ceste a smer držal len odhadom. Tsunami v Chorvátsku. chlad aj horúčavu vysoko nad 40 stupňov. Spadol som, vyvrátil motorku na mieste. Navštívil zraz Slovákov žijúcich v Srbsku.  Skoro som sa vyspal vedľa zdochliny diviaka. Videl vojenské kontrolné zátarasy v Turecku, makety policajných áut, nádhernú prírodu…. 

 

A tiež úplne úžasných ľudí, ľudí, ktorí boli zvedaví, pozývali na čaj, posedieť, dávali rady, čo vidieť, čo navštíviť. Neexistovala jazyková bariéra, náboženská či rasová. Naučilo ma to, že svet je nádherné miesto na zemi a že ľudia, ktorí ho obývajú sú úžasní. Neviem kedy sme sa začali izolovať pred ostatnými, kedy sme si začali vytvárať svoj vlastný svet, do ktorého má prístup len pár vyvolených. Viem jedno, po tejto ceste pre mňa už nič nie je ako pred tým. Pozerám sa na ľudí ako na jedinečné originálne bytosti, s ktorými síce nie vždy súhlasím, ale rešpektujem ich názor. Uvedomil som si, že život je príliš krátky na to, aby som sa rozčuľoval nad malichernosťami, radšej ho prežijem naplno. Už sa teším na ďalšiu cestu a aj na tie, čo budú nasledovať po nej.

Pár faktov:
17 969.9 km
36 dni
499.16 km/deň
827.3 litrov benzínu
4.6 litrov/100 km
16 štátov, ak nepočítam neuznanú Republiku Srbsko
31 x som prekročil hranice štátov / nerátam neuznanú republiku Srbsko v Bosne a Hercegovine/
teraz už len počkať na podklady od GPS a potvrdenie od českej a slovenskej knihy rekordov.

 

Ak ste zvedaví na podrobnosti z cesty, navštívte moju facebookovú stránku

https://www.facebook.com/B3-286832928843720/

 

alebo moju webovú stránku

https://b3rider.com/plan-cesty/

Digital Camera

Digital Camera

Digital Camera

Digital Camera

Digital Camera

dav

dav

dav

 

 

Pin It on Pinterest

Share This